Mladí lékaři odcházejí za prací do ciziny také ze Slovenska

Kde v současné době pracujete a na jaké pozici? 

Aktuálne mám ročnú zmluvu v regionálnej nemocnici v Payerne, na gynekologicko-pôrodníckom oddelení ako lekár v atestačnej príprave. Predtým som strávila osem mesiacov v kantonálnej nemocnici vo švajcarskom Fribourgu a tri roky v kantonálnej nemocnici v Neuchâtli. Čaká ma ešte rok v univerzitnej nemocnici v Lausanne. Takéto cirkulácie sú tu v rámci atestačnej praxe bežné.

Proč jste se rozhodla opustit slovenské zdravotnictví, co bylo takovým posledním spouštěcím momentem? 

Vždy ma lákalo zahraničie, cudzie kultúry a jazyky. Asi ma inšpirovala moja teta, ktorá, keď som mala 5 rokov, odišla ako au-pair do Paríža a pre mňa to bola úžasná predstava. Bola môj hrdina. Počas štúdia medicíny som bola kde-tade, na stáži v Marseille, na Erasme v Madride, a trávila som veľa času so zahraničnými študentmi. Na Slovensku som pracovala len pár mesiacov - ako doktorand v Univerzitnej nemocnici na II. Gynekologicko- pôrodníckej klinike LF UK. Bolo to jedno z celkom vychytených miest, ale určite ma odrádzali informácie od starších o tom, ako je postgraduálne vzdelávanie nejednotné a nekvalitné, niekedy len “na papieri“ viď operácie. Nejasné boli aj úväzky a garancia miesta po PhD štúdiu resp. po atestácii. Náhodou prišiel impulz (od kamaráta) odísť na (neplatenú) stáž do Ženevy a mne bolo jasné, že treba ísť hneď, kým mam ešte energiu a žiadne záväzky. Podarilo sa, a tak som strávila 5 mesiacov v univerzitnej nemocnici v Ženeve, na pôrodnícko-gynekologickej klinike. Tam som si uvedomila veľký rozdiel v zdravotníctve: raz týždenne sme mali ráno odborné prezentácie, raz mesačne bol celý deň venovaný prednáškam priamo na klinike, s top odborníkmi (napríklad si pamätám na prednášku o foetálnej kardiosonografii), na všetko existovali jasné guideliny, štruktúra vzdelávania bola organizovaná podľa ročníka lekára v príprave (napr. 1. ročník - poliklinika/pohotovosť, 3. ročník samostatne na pôrodnej sále, 4. gynekologická operatíva, 5. ročník podľa záujmu niektoré podšpecializácie (IVF, urogynekológia, senológia). A tak som si rozposlala prihlášky a kontaktovali ma veľmi rýchlo z Fribourgu.

Jaké administrativní překážky jste na cestě k novému zaměstnavateli musela překonat? Jako dlouho to trvalo, než se vám podařilo všechny formality vyřídit? Když se na tento proces podíváte zpětně, mohlo to proběhnout jednodušeji?

Na oddelení ľudských zdrojov a na úradoch sa mi zdali na moje prekvapenie veľmi milí. Myslím, že Švajčiari majú veľkú trpezlivosť s cudzincami. S podpísanou pracovnou zmluvou nebol problém dostať povolenie na pobyt. Ďalej bolo treba úradne potvrdené preklady dokumentov ako lekársky diplom, výpis z registra trestov, rodný list a rovnako požiadať o uznanie rovnoprávnosti diplomov cez naše ministerstvo zdravotníctva a švajčiarsku komisiu pre zdravotnícke povolania (MEBEKO). Toto ale nebolo nevyhnutné pre nástup do zamestnania, stačilo to dodatočne. Na Slovensku som toho veľa vybavila vďaka rodičom (preklady, notára) inak by mi to asi trvalo dlhšie. Veľmi veľa formalít sa dá vybaviť cez internet (požiadať napr. o švajčiarsky výpis z registra trestov) resp. na hociktorej pošte, informácie sú tiež jasne zverejnené na internete či už v rámci kantónu, konfederácie alebo na stránke špecializačného štúdia (viď www.fmh.ch pre všetky medicínske odbory).

Mohla byste popsat podmínky, jaké vám zaměstnavatel nabídl? (Pokud nechcete být příliš osobní, tak  obecněji - za jakých podmínek pracuje lékař na pozici podobné vaší)? 

Normálna pracovná doba je 50 hodín týždenne (podľa zákona z 2002 by lekár nemal pracovať viac ako 50 hodín). Realita je ale rôzna. Pracovná doba je väčšinou 7:30- 17:30 resp. denná alebo nočná 12-hodinová služba. Žiadne iné navyše platené služby nie sú. Niekedy je tých služieb viac po sebe, resp. dorábate administratívnu robotu po práci, a tak je tých hodín aj 60 týždenne. Každý má 25 dní dovolenky ročne, ale sú aj dni náhradného voľna po sérií služieb (napr. 4 nočné,  4 dni voľno). K tomu približne 5 dní plateného voľna na vzdelávanie a cca. 500CHF na vzdelávanie (môže byť aj viac v závislosti od nemocnice). Čo sa týka vzdelávania a atestácie, každý si to musí strážiť a organizovať viac-menej sám, aby splnil, čo má. Potom sa prihlási na záverečnú ústnu skúšku vtedy, kedy chce, niekto už po piatich rokoch, niekto po ôsmych. Ale pokiaľ má záujem sa vzdelávať, tak sa mu snažia vyjsť v ústrety, ak sa dá v rámci rozvrhu,  samozrejme musí si odrobiť svoj počet hodín, lebo s každým lekárom sa presne počíta, každý má svoje denné umiestnenie (poliklinika, pôrodnica, operačka), nikto sa na klinike len tak nestratí ako človek navyše.

S platom som určite spokojná. Aj s rodinou by som si vyžila absolútne slušne, po atestácií by sa mal ešte zvýšiť o cca 30% a rastie každý rok podľa tabuliek. Môj zamestnávateľ za mňa odvádza aj druhý pilier dôchodcovského poistenia (okrem sociálneho), ako aj úrazové nadštandardné poistenie a poistenie za ušlý zisk. Materská dovolenka je tu žiaľ len 4 mesiace, ale často sa dá dohodnúť na čiastočnom pracovnom úväzku, ak máte malé dieťa. Nevýhodou (ale trochu aj výhodou) je, že pre mladších lekárov (teda aj prvé roky po atestáciu) sú zmluvy na dobu určitú. Často sa predlžujú, ale ste aj nútený niekedy zmeniť miesto,  čo nie je ľahké, ak máte rodinu. Švajčiari sú ale zvyknutí na dochádzanie za robotou.

Co Vás po nástupu do nového zaměstnání nejvíce překvapilo? Zažila jste „kulturní šok“?

Príjemné rovnocenné jednanie s každým pacientom (dokonca aj s tými nie veľmi spolupracujúcimi resp. zo slabších sociálnych skupín), čas venovaný pacientovi (cca 30 min. konzultácie, často aj viac). Kultúrny šok bol aj, že asi 40% lekárov sú cudzinci - od Libanonu po Kolumbiu, čo je veľmi zaujímavé. Nehovoriac o našich pacientoch tiež od Ázie až po Južnú Ameriku, s rôznymi kultúrnymi zvyklosťami.

Co vám toto vaše rozhodnutí přineslo z odborného hlediska? 

Pocit, že môžem napredovať v mojom vzdelávaní, podľa vlastného záujmu a síl. Prepojenosť s inými krajinami a ich skúsenosťami (konferencie ale aj kurzy v spolupráci s Francúzmi, Belgičanmi, Angličanmi a i.)

Co je naopak na straně ztrát? Co je nyní pro vás obtížnější, těžší, než kdybyste zůstala? 

Ešte stále mi chýbajú priatelia a taká ta sociálna sieť mojich bývalých spolužiakov, ktorý si udržujú medzi sebou kontakt a dávajú Vám určitý pocit spolupatričnosti.

S rodinou som v kontakte cez Skype a chodím domov na Slovensko cca každé 3-4 mesiace. V lete na dva týždne. Vždy som hovorila, že by som sa rada vrátila, ale momentálne viem, že po atestácii by som chcela získať ešte viac skúseností a pravdepodobne druhú atestáciu z fetálnej medicíny.

Narážela jste na jazykovou bariéru? Jak dlouho trvalo, než jste se v cizím jazykovém prostředí začala cítit bezpečně? 

Áno, začiatky neboli ľahké a určite to nepridá na sebavedomí, keď polovici toho, čo sa povie, nerozumiete, alebo nepochopíte vtip. Ešte stále sa učím a zlepšujem, ale už prakticky nemám žiadne bariéry v bežnej komunikácií, aj keď si uvedomujem, že v citlivých alebo kritických chvíľach znamená pre pacienta veľa, ako presne a citlivo sa vyjadríte.

Jak s odstupem hodnotíte slovenský zdravotnický systém z hlediska kvality a dostupnosti péče?

Na Slovensku som dlho nerobila, takže z vlastných skúseností sa vyjadrovať nemôžem. Myslím si ale, že je napríklad dobré, že vo Švajčiarsku nemocnice vystavujú faktúry pacientom a tí to potom riešia s poisťovňou - často ich nemusia platiť a poisťovňa to rovno zaplatí, ale sú informovaní o tom, koľko ich liečba stojí. Časť hospitalizácie si platia sami (10%), takisto aj bežné lieky a preventívne prehliadky a konzultácie do určitej výšky v závislosti na výbere poistenia (a mesačného poplatku). Má to aj svoje nevýhody, napríklad že v rámci šetrenia na tie preventívne prehliadky nechodia, ale aktívne sa podieľajú na starostlivosti o seba a neberú všetko ako samozrejmosť. Menej plytvajú lekárskou starostlivosťou. Na druhej strane je tu zabezpečená kvalitná starostlivosť o dlhodobo chorých, transport imobilných starých ľudí, pomoc do domácnosti po operácii atď.

Neexistujú žiadne limity na výkony preplácané poisťovňou, za ktoré by pykala ambulancia alebo nemocnica. Poisťovňa si ale môže vyžiadať správu - zdôvodnenie od lekára, ktorý indikoval zákrok. Za urgentné ošetrenie sa mierne pripláca. Záchranku si do určitej miery platí každý sám (časť je preplatená poisťovňou, prípadne v plnej výške, ak máte pripoistenie). Základné poistenie je myslím na dobrej úrovni, pokiaľ chcete ešte rýchlejšie dostať termín, resp. si vybrať špecialistu/operatéra, musíte si zaplatiť pripoistenie. Žiadne peniaze do vrecka „po známosti“. Medicína sa riadi EBM (evidence based medicine), a to hlavne vo väčších nemocniciach je špičková.

Co vaše rozhodnutí odejít znamenalo pro vaše blízké?

Určite im chýbam, ale rodičia ma v tom vždy podporovali a chcú pre mňa to najlepšie.  A letecké/cestné spojenie je dobré. Je to len nejakých 1000 km.

Zůstává otevřená možnost, že se do Slovenské republiky vrátíte? Co by se tu muselo změnit? 

To, že sa raz vrátim na Slovensko, je celkom možné, resp. zatiaľ som si nikdy nevedela predstaviť, že ostanem vo Švajčiarsku celý život. Veľmi sa tým momentálne nezaoberám, lebo odpoveď proste nemám.

V každom prípade by mi stačil plat na slušné žitie a na úspory na dôchodok. Nepotrebujem luxus. Ani tu nežijem luxusne. Chcela by som sa ale venovať niečomu podnetnému. Tešiť sa do práce, mať z nej dobrý pocit a posúvať sa stále dopredu. Cítiť sa hodnotná a byť súčasťou tímu, ktorý má podobné zmýšľanie a ciele. 

nam

Zdroj: MT, Mladí lékaři z.s.